S Ivanom Bellom, 1.slovenským kozmonautom

Ing. Ivan Bella je plukovník Armády SR a prvý slovenský kozmonaut. Lietal na strojoch MiG-21 a SU-22. 23. marca 1998 odišiel do podmoskovského Hviezdneho Mestečka, kde sa začal pripravovať na vesmírny let. V auguste 1998 ho vybrali za člena hlavnej rusko-francúzsko-slovenskej posádky 27. expedície na Mir, ktorá odštartovala 20. februára 1999. Vďaka Valentíne Čepcovej vám prinášame rozhovor s týmto jedinečným a hlavne slovenským kozmonautom.

S Ing. Ivanom Bellom sa pozhovárala Valentína Čepcová.

Pochádzate z Dolnej Lehoty pri Brezne. Chcela by som čitateľom priblížiť, kto ste. Aké ste mali destvo?
I.B.:  Tak ako bolo spomenuté, narodil som sa v malej dedine na úpätí Nízkych Tatier pod Chopkom ako najstarší syn zo štyroch detí. Moje detstvo bolo veľmi pekné a naozaj živé, ako to v tom čase na dedine bolo – plné práce, ale aj priateľov, s ktorými sme čas trávili spolu, lebo vtedy nebolo televízne vysielanie ako v súčastnosti, neboli počítače, žiadne také zábavy akými sa zaoberá dnešná mládež. Väčšinu času ktorý sme nestrávili prácami okolo domu a statku (mali sme kravičku, zajace..), sme trávili mládež pohromade.

Čo Vás viedlo k rozhodnutiu navštevovať Vojenské gymnázium v Banskej Bystrici?
I.B.: Od malička som sa veľmi intenzívne zaoberal športom - začínal som skákaním na lyžiach, a zaujímali ma všetky druhy športu, ktoré boli v tom čase dostupné, či už individuálne alebo kolektívne. Chcel som pokračovať v oblasti, ktorá ma so športom veľa spoločného. Triedna učiteľka na základnej škole mi poradila že v Banskej Bystrici je Vojenské gymnázium, a vzhľadom k tomu že sa tam nachádza aj športový klub Dukla Banská Bystrica, tam budú asi lepšie podmienky na šport.

Aké bolo Vaše vysnívané povolanie v detstve?
I.B.: Moje vysnívané povolanie sa veľmi často menilo – ako každý mladý človek som chcel byť vždy niečím, čo bolo v tom čase atraktívne. Bol to kuchár, kominár, dokonca som chcel byť aj kaskadér – lenže som zistil, že u nás žiadna taká škola neexistuje. Kaskadérčina má najbližšie k športu, a to ma priviedlo na Vojenské gymnázium.

Začal som inklinovať k svojmu ďalšiemu profesnému povolaniu, že sa stanem vojenským pilotom, a v prípade že by to nevyšlo, som mal záložný variant, že by som bol profesionálnym vojenským výsadkárom.

Priatelia Vás zapísali na zoznam kandidátov na let do vesmíru, zatiaľ čo ste boli služobne odcestovaný. Prihlásili by ste sa aj sám?
I.B.: Určite. Oni ma prihlásili na základe toho že poznali aký mám vzťah k týmto záležitostiam, a že veľmi inklinujem k oblastiam, ktoré majú možnosť posúvať ľudské hranice – či už mentálne alebo fyzické.

Ocitli ste sa medzi niekoľkými vyvolenými, ktorí odcestovali do Hviezdneho mestečka. Ako prebiehal výcvik?
I.B.: Samotný výcvik bol veľmi náročný, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé, času na prípravu bolo veľmi málo. My sme mali na prípravu necelý rok, pričom bežne ruskí kozmonauti sa pripravujú štandardne zhruba päť rokov. Je tam obrovský rozdiel. Rozsah a obsah vedomostí ktoré sme museli získať a nadobudnúť počas výcviku však nebol oveľa zúžený, pretože my sme boli plnohodnotnými členmi posádky, ktorí sa podieľali na všetkých režimoch letu a neboli sme len takí turisti ktorí si zaplatia výlet a čakajú že sa o nich kompletne postarajú. Samotný výcvik môžeme rozdeliť na dve základné etapy. Prvá bola viacmenej teoretická, nazývala sa Všeobecná kozmická príprava. Zahŕňala v podstate všetky oblasti ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú kozmonautiky. Bolo tam veľa technických predmetov, museli sme dokonalé zvládnuť konštrukciu a fungovanie jednotlivých systémov zariadení a celého aparátu transportnej lode SOJUZ-TM, ktorá má za úlohu kozmonautov vyviezť do vesmíru a vrátiť na Zem, ako aj konštrukciu a fungovanie orbitálneho komplexu MIR. Bolo tam veľa teoretických predmetov, ktoré sa zaoberali či už teóriou lietania kozmických telies, kozmická navigácia – aby sa kozmonauti vedeli vo vesmíre orientovať, astronómia. Bolo tam veľa vecí z medicíny, pretože kozmonauti musia vedieť čo sa s organizmom počas kozmického letu deje a ako sa majú správať a čo majú robiť aby negatívny vplyv kozmického letu bol čo najviac eliminovaný. Bolo to široké spektrum oblastí, ktoré kozmonauti musia zvládnuť. Okrem teórie tam bolo aj praktické cvičenie, to bola druhá časť výcviku. Taká najzákladnejšia, a to boli desiatky možno stovky, hodín strávených v trenažéroch. Bol tam plne funkčný trenažér transportnej lode SOJUZ-TM, ktorá má za úlohu kozmonautov vyviezť do vesmíru a vrátiť ich na Zem, ako aj trenažér orbitálneho komplexu MIR na ktorom v tom čase kozmonauti žili, pracovali, vykonávali experimenty. Cieľom praktických nácvikov bolo nacvičiť nielen keď všetko normálne funguje, ale dôležité bolo hlavne zohrať sa v neštandardných situáciách, kedy ide kozmonautom o život, aby v každom zlomku sekundy každý z kozmonautov dokázal správne reagovať a vedel čo má robiť. Okrem základných druhov prípravy tam boli aj špeciálne. Či už to bol nácvik bezváhového stavu, ktorý sa vykonával v špeciálnom lietadle, ktoré dokázalo krátkodobo v trvaní 25-28 sekúnd imitovať podmienky bezváhového stavu so špeciálnym manévrom. Boli tam nácviky na prežitie, pretože kozmonauti keď všetko funguje v štandardnom režime, od štartu až do pristátia sú pod neustálou kontrolou zabezpečovacích tímov. Avšak v prípade nejakých havarijných situácii kedy by pristávali v neštandardnom režime, tak sa môžu vyskytnúť kdekoľvek na Zemi, a musia byť schopní sa sami o seba postarať v akýchkoľvek podmienkach – či už v púštnych keby pristáli niekde na Sahare, v tundre, v tajge, za Severným polárnym kruhom, a musia byť schopní s tým minimálnym vybavením ktoré majú prežiť minimálne 2-3 dni. Špeciálne druhy prípravy – prípravy organizmu na bezváhový stav, na rôznych rotačných kreslách, a tak ďalej. Je toho strašne veľa čo musia kozmonauti zvládnuť.

Aký bol štart?
I.B.: Štart rakety je veľmi rýchla záležitosť, od okamihu keď sa zapnú štartovacie motory až dokým sa odpojí posledný stupeň nosnej rakety. Transportná loď zostane lietať vo vesmíre zotrvačnosťou ktorú udá nosná raketa, a to trvá 526 sekúnd. Za tento čas nosná raketa vyvezie transportnú loď na tzv. orbitu vyvedenia, ktorá sa nachádza vo výške okolo 200 až 225 km, a udá tomu telesu tzv. 1. kozmickú rýchlosť, ktorá je 7,9 km/s – čo je v prepočte okolo 28 000 km/h. Touto rýchlosťou potom transportná loď zotrvačnosťou oblieta okolo Zeme, a ďalšie 2 dni trvá manévrovanie, než sa transportná loď z tej výšky 220 km dostane na výšku okolo 350 až 400 km, a dôjde k spojeniu so základňou – vtedy to bola orbitálna stanica MIR. Štart je veľmi rýchla, dynamická záležitosť, potom je tam veľmi náročné 48 hodinové neustále manévrovanie, než sa tie dve telesá v kozme spoja.

Ako ste sa cítili po 1. krát v beztiažovom stave?
I.B.: Pocity keď sa človek dostane do vesmíru sú úplne iné, pretože organizmus je vystavený podmienkam bezváhového stavu trvalo, a v organizme dochádza k  drastickým zmenám vplyvom bezváhového stavu. Kozmonaut si prvých niekoľko dní veľa vytrpí. Adaptačný proces na podmienky bezváhového stavu je sprevádzaný pomerne veľkými bolesťami hlavy, problémami s vestibulárnym systémom, ktorý zabezpečuje orientáciu v priestore a rovnováhu človeka. To znamená že môžu byť problémy s orientáciou, u niektorých kozmonautov to môže byť až do nevoľnosti, ale u nás sa našťastie v tvrdej príprave takéto nič nestalo. Všetci traja sme prvé dni kozmického letu prežili pomerne dobre, ja som mal iba silné bolesti hlavy, a čo sa týka nevoľnosti, tá sa dá eliminovať tým že človek sa pohybuje veľmi pomaly, nerobí prudké pohyby. Postupne za 4 dni som sa adaptoval úplne.

Posádku okrem Vás tvorili Rus V.M.Afanasjev a Francúz J.P. Haigneré. V akom jazyku ste sa dorozumievali?
I.B.: Komunikačným prostriedkom bola ruština - inštruktori, učitelia a odborníci ktorí nás pripravovali boli ruskí. Riadiace centrum sa nachádzalo neďaleko Moskvy, stanica bola tiež ruský projekt. Nebol to pre nás problém, pretože som z generácie ktorá zažila ruštinu ešte ako povinný jazyk, a  od 4.triedy sme sa ho učili. Francúz sa niekoľko krát pripravoval ako náhradník, nebol to jeho prvý let, už s Rusmi raz letel, takže on dohromady v Rusku strávil už takmer 8 rokov.


Ste doteraz v kontakte?
I.B.: S Afanasjevom som v občasnom kontakte, nie v nepretržitom, ale bohužiaľ s Francúzom sa mi nepodarilo stretnúť.

Aký ste mali výhľad?
I.B.: Prvý krát začne kozmonaut vidieť z kozmickej lode vo výške asi 80 km, pretože pri štarte je transportná loď úplne v špičke rakety, a je skrytá pod tzv. aerodynamickým štítom, ktorý má za úlohu zabrániť tomu, aby došlo k poškodeniu zariadení ktoré sa nachádzajú na povrchu – sú tam rôzne antény, slnečné kolektory, lokátory a podobne. Vo výške 80 km keď je už atmosféra veľmi riedka dochádza k odstreleniu aerodynamických krytov a vtedy kozmonaut prvý krát uvidí von. Pohľad je to úžasný, ale pre nás ako pilotov to nebolo nič až také mimoriadne, ja som predtým lietal na lietadlách typu MIG-21, ktoré lietali až do výšky 20 km, takže tých 80 km bol pohľad podstatne  podobný, len všetko bolo o niečo menšie ako pri výške 20 km. Už bolo vidno, že vesmír je čierny a nie modrý, ako ho my vnímame zo Zeme. Bolo vidieť že horizont Zeme je zaoblený, že Zem je naozaj guľatá. Ale človek nemal možnosť sa kochať, pretože i napriek tomu že štart prebieha plne v automatickom režime, kozmonauti musia neustále každú sekundu sledovať, čo sa deje. V prípade že by došlo k zlyhaniu automatiky, tak sa to preberá na tzv. ručné riadenie, a  kozmonauti musia byť pripravení v každom zlomku sekundy do toho zasiahnuť.

Ako prebiehala dokumentácia Vášho letu? Mali ste presne určený plán/spôsob?
I.B.: Harmonogram bol vypracovaný presne do detailov, na sekundy. Každý deň (resp. večer) bol ešte upresňovaný podľa toho, ako sa podarilo splniť úlohy z predchádzajúceho dňa. To znamená, že večer dostal každý kozmonaut rádiogramu, na ktorej bol itinerár, harmonogram nasledujúceho dňa, ab si už dopredu dokázal pripraviť prístroje, zariadenia, a aby sa dokázal pripraviť na experimenty ktoré bude vykonávať. Keďže plán bol rozpočítaný na sekundy, pripadal som si tam ako robot. Každý kozmonaut má na rukách niekoľko hodiniek s budíkmi, na ktoré si podľa itineráru nastaví časy – tie ho upozorňujú na zmeny v programoch - kedy má ukončiť experiment, kedy má zahájiť ďalší, kedy sa má pripraviť na spojenie so Zemou atď. Pretože čas tam beží úplne inak, človek to vníma úplne inak než na Zemi. Striedanie dňa a noci je úplne iné než na Zemi . Na Zemi tento cyklus trvá 24 hodín, vo vesmíre jeden oblet okolo Zeme trvá 90 minút. To znamená že za pozemských 24 hodín sa tam 16 krát vystrieda deň a noc. Takže aj biohodiny pracujú úplne ináč, a človek sa nemôže riadiť tým čo je za oknami, ale riadi sa len hodinkami, na ktorých bol v tom čase nastavený moskovský čas. Človek si tam pripadá ako robot ktorý musí fungovať podľa presne naporgramovaného harmonogramu, na pocity a emócie tam nie je čas.

Mali ste špeciálne upravené prístroje na dokumentáciu?
I.B.: Prístroje neboli špeciálne upravené. Ja som so sebou viezol asi 60 kg materiálu, ktorý bol určený na vedecké experimenty, ktoré som počas letu vykonával. Tieto experimenty sa dokumentovali v písomnej forme, aj videokamerou.

Akým spôsobom ste na palube relaxovali?
I.B.: Špecifikom týchto krátkodobých letov je, že za tých 8 dní ktoré človek trávi vo vesmíre sa má toho  stihnúť strašne veľa. Každý kozmonaut by mal mať presne stanovený čas oddychu aj čas na prácu. Na oddych a na spánok bol vyčlenený čas 8 hodín, ale v skutočnosti vzhľadom k tomu že tie experimenty a sprievodná činnosť okolo toho zaberala podstatne viac času, som spával tak 3 až 5 hodín denne. Ostatné veci boli zamerané na vykonávanie aktivít spojených s experimentami. Napríklad prepeličky vyžadovali podstatne viac času ako bolo pôvodne naplánované, pretože centrifuga ktorá mala slúžiť na ich samostatné kŕmenie nefungovala, takže každú prepeličku bolo treba ručne osobitne kŕmiť. Režim sa upravuje individuálne na základe aktuálnej fyzickej a psychickej kondície kozmonautov. To znamená že na Zemi je tím lekárov a psychológov, ktorí robia sondy, kontrolné otázky, na základe ktorých dokážu zistiť aktuálnu fyzickú a psychickú pohodu na palube, a na základe toho dokážu prispôsobiť pracovný aj oddychový režim podľa potreby.

Ako to bolo s jedlom a pitím?
I.B.: V súčastnosti strava kozmonautov je už veľmi podobná strave ktorú konzumujú ľudia na Zemi. Už to nie sú nejaké tabletky alebo tuby – to bolo v začiatkoch kozmonautiky, keď tie lety boli veľmi krátke, trvali hodiny, možno len niekoľko dní. V prvých dňoch letu človek nemá veľmi chuť na stravu, keďže organizmus je vystavený veľmi drastickým zmenám. Človek potreboval do seba dostať nejaké vitamíny, minerály aby bol schopný fungovať. Strava je niečo na princípe minútkových polievok - polotovar, len sa to zaleje horúcou vodou. Hlavná strava je väčšinou prevažne vo forme konzervy, kde je konzervované buď samostatné mäso, alebo rôzne druhy iných potravín. Je to veľmi chutná, kvalitná a pestrá strava, pretože je pripravovaná na špeciálnych ekologických farmách ďaleko od priemyslu, kde sa nepoužívajú žiadne chemikálie a konzervanty.

Ako ste sa cítili po návrate na Zem? Koľko Vám trvalo zvyknúť si na gravitáciu?
I.B.: Adaptácia organizmu na podmienky pozemské je podstatne rýchlejšia ako na podmienky bezváhového stavu, pretože to sú podmienky ktoré človek pozná, v ktorých sa pohyboval, a organizmus sa do týchto podmienok veľmi rýchlo vracia. Prvé okamihy boli také, že človek mal pocit, že sa nemôže ani hýbať, pretože tá gravitácia ktorú my si ani vôbec neuvedomujeme, je obrovská sila. Hlavne pre ľudí ktorí sa vrátili po niekoľkodňovom pobyte z vesmíru, kde na nich nepôsobí žiadna sila. Mal som problém premiestniť sa z jedného kresla do druhého. Keď nás vyberali z transportnej lode, museli nás posadiť do sedačiek a museli nás chvíľu nosiť, lebo svaly boli ochabnuté a aj vestibulárny systém ktorý má na starosti rovnováhu človeka bol rozhodený. Človek každých 10-20 minút cítil prílev energie aj zvyšovanie istoty a stability. Po polhodine až hodine som už bol schopný sám sa postaviť, len ma museli podopierať. Keď sme nasadli do vrtuľníkov a odleteli sme z miesta pristátia do hlavného mesta Kazachstanu do Astany, kde nás čakala delegácia, tak tam už som bol schopný vystúpiť z vrtuľníka sám, len som musel robiť opatrné pohyby. Po ďalších 5 hodinách keď sme pristáli v Moskve som už bol schopný samostatne fungovať bez zakejkoľvek pomoci. Po 7 dňoch keď som robil kontrolné testy, som bol znova v takej kondícii, v akej som bol pred letom.

Čo si myslíte – akým smerom sa bude ďalej vyvíjať civilizácia na našej planéte s ohľadom na zhoršujúci sa stav životného prostredia?
I.B.: Bežní ľudia aj ľudia ktorí majú možnosť to ovplyvniť, si uvedomujú dôležitosť ochrany životného prostredia a čoraz intenzívnejšie sa začína pracovať aj na enviromentálnej výchove čo najširšej spoločnosti, začína sa s tým už na školách. Veľké silné finančné spoločnosti pre ktoré je prvoradý finančný zisk utláčajú túto stránku ešte stále do úzadia. Myslím si že tá verejná mienka začne pôsobiť aj na tieto silné korporácie a začína sa vytvárať legislatíva, ktorá prikazuje aj týmto silným korporáciám a finančným   priemyselným  spoločnostiam vytvárať technológie, ktoré podstatne menej negatívne vplývajú  na  naše životné prostredie. Ja som v tomto smere optimista a som presvedčený že verejná mienka a ľudia prinútia túto spoločnosť sa zaoberať intenzívnejšie otázkami životného prostredia.

Čo si myslíte o zverejnených informáciách NASA o mimozemšťanoch? Veríte v ich existenciu?
I.B.: Ja som realista. Musíme si uvedomiť že naša Zem je súčasťou slnečnej sústavy a táto slnečná sústava je súčasťou určitej galaxie a takýchto galaxii je vo vesmíre milióny. Aj vo všeobecnosti sa hovorí, že život prišiel na Zem z vesmíru. Takže keďže mohli byť vytvorené podmienky na vznik života na našej Zemi, tak nie je vylúčené že tieto podmienky mohli vzniknúť aj niekde inde vo vesmíre. Dá sa diskutovať o tom na akom stupni vývoja tento život je, či je ďaleko pred nami a pohybuje sa bežne vo vesmíre, poprípade aj niekde okolo našej Zeme alebo na našej Zemi, alebo či je to v podstate ako u nás pred niekoľkými miliónmi rokov – že sú to len jednoduché bunky a zhluky buniek, jednoduché organizmy. O tom zatiaľ nie sú dôkazy a aj tie čo sú, nie sú potvrdené a sú špekulatívne. V žiadnom prípade sa možnosť existencie života inde vo vesmíre nedá vylúčiť.

Máte nejaký talizman? Veríte v nadprirodzené javy?
I.B.: Nemám. Dostal som jeden talizman pred kozmickým letom, bol to taký plyšový psík ktorý ma sprevádzal počas kozmického letu, s ktorým som sa vrátil aj šťastne na Zem. Ale neviem, možnože teraz obšťastňuje niekoho iného, pretože okrem tohto psíka mnoho z tých vecí som poskytol na výstavu, ktorá sa konala pri príležitosti môjho letu na Ministerstve obrany, a tam sa ten psík stratil. Takže čo sa týka nejakých povier a talizmanov, úplne tieto veci nezavrhujem, ale nie som na nich závislý.

Boli ste niekedy blízko katastrofy (ohrozenia života)?
I.B.: Tak samozrejme, ako vojenský pilot, ktorý prevažnú časť svojho života strávil vo vojenských lietadlách, ktoré boli mnohokrát staršie ako ja, a pri tom náročnom výcviku ktorý sme absolvovali, som sa pár krát objavil v podmienkach kde sa dá povedať že šlo o život. Ale vďaka dobrej príprave a vďaka tomu že som dokázal vždy správne reagovať, tak zatiaľ som našťastie tu.

Čo rád robievate vo voľnom čase?
I.B.: V prvom rade by bolo dobré keby som nejaký mal. Keď sa náhodou vyskytne, rád ho venujem rodine, pretože za tých 13 rokov ktoré uplynuli od môjho kozmického letu, bola rodina, nerád to hovorím ale je to bohužiaľ fakt – na vedľajšej koľaji. Viac som sa venoval iným ľuďom ako svojej vlastnej rodine. A to už nehovorím o svojich koníčkoch a zaľúbách, ako bol napríklad šport. Ak by bol čas, tak by som ho trávil s rodinou, a keby bolo ešte trošku viac času, tak by som sa rád začal venovať  trošku aj sebe.

Akú hudbu máte najradšej? Na akej ste vyrastali?
I.B.: Keď potrebujem trošku nabudiť, tak niečo živšie, keď potrebujem ukludniť, tak niečo pomalšie. Väčšinou rádio. Občas si rád niečo pustím aj z vážnejšej hudby, keď človek potrebuje odrelaxovať. Čo sa týka aktívnej činnosti v hudbe, už na Vojenskom gymnáziu som trošku začal hrať na gitaru ako každý chalan. Nikdy som hudobnú školu neštudoval, len ako samouk som sa naučil pár akordov. Potom aj tu v Malackách keď som pôsobil ako vojenský pilot, nás bolo pár chalanov ktorí sme hrávali na gitare, len tak príležitostne keď sme mali  nejakú akciu, napríklad sme varili guláš alebo opekali prasiatko s rodinami. Potom sa nám to zapáčilo, tak sme si spravili takú kapelku a rozhodli, že mať 5 gitár je zbytočne veľa - ja som nafasoval bendžo a mal som sa naň naučiť hrať. Kolega zas na basu. Boli sme kapela ktorá sa volala vďaka nášmu výzoru a našim bohatým hrivám „Plešáci“. A tak sme si sami pre seba hrávali hlavne country a folk. V súčastnosti mám tiež gitaru, ale času málo.

Čo považujete za najväčšie šťastie v živote človeka s ohľadom na Vaše skúsenosti?
I.B.: Celý môj život je jedno veľké šťastie. Mám 4 zdravé a šikovné deti, mám dobrú manželku. V živote sa mi podarilo dosiahnuť to čo sa podarilo máloktorým ľuďom, mal som prácu ktorá ma bavila, mal som ju rád a bola mi koníčkom. Podarilo sa mi uskutočniť kozmický let. Zdravie mi zatiaľ drží, bývať mám kde, jesť mám čo, aj moja rodina, obliecť si mám čo, som v podstate veľmi šťastný človek.

Čo by ste odkázali čitateľom a účastníkom Expedice Mars?
I.B.: Je treba na sebe v prvom rade tvrdo pracovať, či už sa jedná o kozmické lety alebo o bežný život, v prvom rade je dôležité starať sa o svoje zdravie. Zdravý človek má ľahšie dosahovanie svojich cieľov. Udržiavať sa vo fyzickej kondícii, je to dôležité keď chce človek tvrdo pracovať, aby to zvládal. A hlavne, keď chce niečo dosiahnuť, musí sa vzdelávať. Aby to spektrum vedomostí bolo čo najširšie, ale zároveň ak má určitý cieľ v určitej oblasti, tak ísť aj do hĺbky týchto vedomostí aby bol odborník. Tým ktorí sa zaoberajú touto oblasťou chcem odkázať aby boli trpezliví, cieľavedomí, a zodpovednou a poctivou prácou vždy dosiahnu svoj cieľ.